Stále na Slovensku živá diskusia prečo mať alebo nemať? Vstúpiť alebo nevstúpiť?
Účelom tohto dôchodkového systému je zabezpečiť, aby si človek v aktívnej fáze života pravidelne sporil na vlastný dôchodok malé sumy peňazí, ktoré sa následne zhodnocujú. V dôchodkovom veku si naopak človek postupne úspory vyberá v podobe pravidelnej renty – dôchodku. Cieľom je dosiahnuť, aby túto rentu ľudia poberali do konca života – inak by nastal problém, čo s ľuďmi, ktorí prežijú vlastné úspory. Keďže nik nevie, ako dlho bude dôchodok potrebovať, je jasné, že ktokoľvek záväzok vyplácať dôchodky preberie, musí prebrať aj riziko, že niektorým ľuďom treba vyplatiť často aj výrazne viac peňazí, než si nasporili. Toto riziko u nás i kdekoľvek inde v civilizovanom svete vedia a môžu preberať iba poisťovne. Uplynulé roky sa na európskej úrovni diskutuje o budúcnosti dôchodkových systémov výlučne v spojitosti s poistným trhom. Od neho sa očakáva, že bude v nasledujúcich desaťročiach niesť zodpovednosť za riziko dlhovekosti a zmierňovanie dôsledkov demografickej krízy.
Účel dôchodkového systému je tak známy. Možnosť výplaty úspor naraz popiera základný zmysel dôchodkového systému, ktorým je zabezpečenie človeka na starobu. Zástancovia tohto riešenia argumentujú tým, že ide o súkromné úspory a sporitelia by mali mať absolútnu slobodu pri nakladaní s nimi. Sloboda je však na mieste tam, kde je vyvážená aj osobnou zodpovednosťou. V tomto prípade to tak nie je. Pokiaľ sa úspory neuvážene minú, poskladáme sa aj z daní na sociálnu dávku dotknutého. Neplatí ani argument, že ľudia vedia lepšie, ako minúť svoje peniaze. Niekto napríklad potrebuje operáciu bedrového kĺbu, splatiť hypotéku či opraviť strechu na dome. Na tieto účely však majú slúžiť osobné úspory každého človeka, nie peniaze určené a účelovo sporené na dôchodok. Na čo mi je strecha na doma, pokiaľ do konca života nemám z čoho žiť? Takto dôchodkový systém nefunguje nikde na svete. Falošné sú aj argumenty, že novela zásadne mení pravidlá, pretože umožní programový či jednorazový výber iba úzkej skupine sporiteľov. Pričom ľudia do druhého piliera vstupujú práve preto, že im je sľúbené, že si budú môcť svoje peniaze vybrať naraz. To nie je pravda! Pôvodné nastavenie zákona bolo totiž také, že túto možnosť by mala ešte užšia skupina ľudí. Teda nikdy nešlo o univerzálnu možnosť pre všetkých. Do druhého piliera ľudia vstupujú z úplne iných dôvodov :
- 1. pilier je dlhodobo neudržateľný,
- druhý pilier dáva možnosť sporiť na vlastný dôchodok,
- peniaze z druhého piliera zdedia ich najbližší.
V momente, keď si kúpite za svoje úspory od poisťovne dôchodok, úspory strácate a nadobúdate pohľadávku voči poisťovni v dohodnutej výške vyplácanú každý mesiac, pokým budete žiť. Dediť nie je teda čo. Ak dôchodca umrie po roku, zvyšné peniaze ostanú v poisťovni, a teda je to pre sporiteľa nevýhodné, je to isté ako povedať, že bolo nevýhodné platiť si poistenie proti požiaru, kedže mi dom nezhorel. Rovnako sa dá povedať, že tí, ktorí budú žiť dostatočne dlho, dostanú od poisťovne viac, než usporili, a pre tých je to výhodné. Je však nemožné, aby sme mali doživotnú garanciu návratnosti úspor. Stále však platí, že pokiaľ sa výplaty dôchodku nedožijete, vaše úspory sú predmetom dedenia.
Samotní politici nevedia, čo s druhým pilierom robiť ďalej, o prvom ani nehovoriac. Dnes však nikto nevie, na čo by druhý pilier mal slúžiť a aké ciele plniť. Potom sme svedkami diskusií veľa krát argumentačne nízkej úrovne – o tom, či sa vôbec majú vyplácať z neho dôchodky, prečo ľudia nedostanú hneď všetky peniaze na ruku, prečo nie sú pozostalostné vyplácané tak ako v prvom pilieri, prečo nie sú povinné pre všetkých. Máme druhý pilier, ale nevieme čo od neho chceme. V každom prípade ho treba využiť, viac sa o neho zaujímať, hlavne ako pracujú podobné systémy v zahraničí a inšpirovať sa skúsenosťami. Každá pracovná skupina anuitnú novelu potrebuje.